Po uprsanej noci sa piatok zacal necakane dobre. Rano sa ukazalo slnko, blato na ceste vyschlo a vietor utichol. Naladeni na moskovsky cas sme vstali skoro rano. Nebyt tych piatich hodin navyse bola by nasa expedicia bezchybna. Takto nam nezostavalo nic ine, iba zbalit veci a na obed sa vydat na cestu lesom popri Bajkale. Drevenicky po ceste vyzerali omnoho sympatickejsie ako den predtym a oba tulajuce sa psy nas obisli velkym oblukom. Slusnost nadovsetko.
V Listvyanke na nabrezi sme doplnili zasoby, skonstatovali, ze miestny trh je nezaujimavy a vydalo sa najblizsou cestou hore kopcom. Popri panelakoch. Kvoli uplnosti nutno dodat, ze panelaky boli iba dva a ta drevena barokova hacienda s vlastnou trafostanicou naproti ponukala osarpanemu budovatelskemu nadseniu nadherny protiklad.
Uz iba par drevenic, hrajuce sa deti a parik debatujucich/prezuvajucich krav a zacina les. Tabula oznacujuca zaciatok Velkej bajkakskej cesty je pred nami. Cesticka nie je sice velka, ale sme skromni a nenechavame sa tym rusit. Obdalec vychadza z krikov stary panko s dvomi bandaskami pramenitej vody a kym sa strati za krikom oznacujucim zacinajucu asfaltku, vyjde z lesa tetuska s tastickou s hubami. Vraj ich tam je vela. Nadseni z mnozstva oproti iduceho miestneho folkloru sa nas vylet konecne zacina. Aby nam nestupla slava do hlavy, na to je iste priskoro, predbieha nas pani v maskacoch vychystana asi na trojdnovy pochod.
Prve metre idu prijemne, odkladame vrstvy dlhych rukavov, pretoze bez sibirskeho vetra je na Sibiri v lete obcasne teplo. Po chvili miname znacku 350 mnB a stupame dalej. Hore na kopci ma byt skvely vyhlad na cele jazero... no dobre, prehanam, cele jazero nevidiet, ale ten pohlad na modre jazero vynarajuce sa pomedzi mnozstvo briez stoji za to.
Citate spravne, mnozstvo briez. Predstava ihlicnatej tajgy nam tiez chvilu mutila hlavy, ale tych par borovic rastie iba na veternych brehoch jazera. Vsade inde je les zmiesany az cisto cierno-biely. V case nasej navstevy, t.j. skorej jesene, sa uz niektore listy sfarbovali do cervena, vacsina si zachovavala svoju povodnu farbu. Dvojfarebne kneme napriek tomu dominovali nasim pocitom.
Cesta z kopca bola menej priamociara ako cesta hore, na svedomi to mal hlavne strmy svah. Niektore z briez sa pod vplyvom pracujuceho kopca naklanali nadol utvarajuc nezvycajne obluky, akoby sa s nimi pohrala partia miestnych umelcov. Ako je v strmych kopcoch bezne, stromy sa trochu rozostupili, boli vdaka vacsiemu mnozstvu listia farebnejsie. Krasny zazitok, ale Miska sa nam vdaka svojej prirodzenej kamuflazi zacala obcasne nechtiac skovavat. Nieze by to bolo pre nu v zeleno-cerveno-oranzovom prostredi vynimocne.
V dolinke pod kopcom nam cestu skrizilo niekolko popadanych briez. Zrejme im aj tu dal studeny vietor zabrat, par z nich bolo v polovicke zlomenych, ine boli vyvratene. Pri prechadzani nas struktura kory donutila zastat a vysvetlit aparatom, aby zaostrili na ten suboj dvoch protikladnych farieb. Nielen praskliny hornej vyrstvy sposobene nerovnomernych rastom pod nou, ale najma biele vlny odlupujucej sa koze. Tak velmi sa podobali na hladinu jazera, ktoreho divoke plaze na nas nepochybne cakali.
Skor ako sa nas Bajkal dockal (alebo azda my Bajkalu) cakalo nas niekolko takychto preliezok. Na jednej z nich boli este vsetky konare, pravdepodobne bola natolko cerstva, ze sa jej este nik nestihol povenovat za asistencie svojej pily. Martina s Honzom presli, zatial co Miska nestracala cas cakanim az doolamujem par konarov. Rozhodla sa, ze cesticka ide priamo, az kym jej jeden z konarov, na ktory liezla, nevypovedal poslusnost. Nasledny kotrmelec do koruny padnuteho stromu vsak zvladla velmi elegantne (7 z 10, bod dole za zlomeny konar, bod za 5 sekund oneskoreny smiech a bod za drobny skrabanec na nohe) a dopadla necakane makko. Dokumentacia jej necakaneho vykonu zial nie je dobre zdokumentovany, zostava teda otazne, ci zostala napriek svojej skvelej kamuflazi viditelna. Neubera jej to vsak na vysokom hodnoteni a potlesk si zasluzi.
Divoka plaz Bajkalu sa nakoniec ukazala byt kamienkovo-piesocna, relativne plytka a hlavne zaliata slnkom. Skratka stredomorie v oktobri. Po dalsom stupani a klesani sprevadzaneho preskakovanim (uz opracovanych) popadanych stromov nas privitali dalsie "divoke" plazicky s drevenymi lavickami, castymi tabulami upovedomujucimi navstevnikov o nutnosti udrziavat cistotu a osamotenymi stanmi. Skvele miesto na obed kazdych par sto metrov. Kym sa nam uvaril obed, zhodli sme sa s Miskou na nutnosti vyskusat vodu. Medzicasom uz ide o zabehanu tradiciu, hoci na novorocne je uz pomerne neskoro. Tymto pozdravujem Katku a Ondra, voda v Bajkale bola chladnejsia nez pri poslednom novorocnom. Nahodny fakt cislo 637, voda v Bajkale je vraj pitna.
Zvysok cesty prebiehal standartne, les, plaz, obcasne strme utesy a Koty kazdu hodinu vykukli spoza zatacky, ale priblizovat sa im zjavne nechcelo. Kym cesta ubiehala, slnko pomalicky klesalo k horizontu, hladina Bajkalu sa trblietala vsetkymi moznymi aj nemoznymi farbami a uzky vyslapany chodnik sa rozsiril na sirku auta. Prekvapujuce vzhladom na chybajuce cestne spojenie do priblizujucej sa osady (s vynimkou zimy). Z pokojneho rozhovoru a tak celkovo zo sveta turistov nas vytrhol panko v obleku s nezablatenymi lakovkami. Co, kde, odkial a preco sa pravdepodobne nikdy nedozvieme. Zvlastny to zjav, najskor bludny vypalnik.
V Kotoch nas privitali drevenicky, kopky konskeho trusu, oproti nam kracajuci par turistov (miestny sandale nenosia), miestny cintorin s jednotlivo oplotenymi hrobmi a drevene molo vydavajuce sa za vyskumnu stanicu. Mali sme prejst okolo mola, kde zastavuje trajekt a pri najblizsej prilezitosti odbocit. Ziaden problem. Navyse mam spravny dvor so strohymi ale velmi prijemnymi drevenicami naznacovala krava. Pri pohlade na prichadzajucich zahranicnych sa radsej stiahla inam. My naproti tomu sme pri prvej prilezitosti zhodili veci a vyhladali miestny obchod, ktory v protiklade k nasim zvyklostiam sluzil ako krcma iba velmi nepresvedcivo. Veceru nam vylepsil cajik od domaceho kamaratky a po veceri nezostavalo nic ine, len dohrat pexeso, nastavit budik a spat. Aspon tak sme si mysleli.
Žádné komentáře:
Okomentovat