Den dvadsiaty druhy - the wall

Mlada dievcina ktora tiez spala v Zao's hosteli nam povedala ze tiez idu na cinsky mur. Vstavaju o 7, my sa snazime tiez ale uplne sa nam to nedari.... nakoniec na nas 20 minut pockaju a tak o 8 vyrazame smerom hore.....

To uz mame za sebou skvele domace ranajky: kukuricnu polievku, do ktorej sa da este dat nejaka osmahnuta zelenina a dostaneme k nej vysoky knedlovy bochnik. Mnam :) Zaraza nas neskutocna ochota a privetivost domacich, sice si velmi nerozumieme, ale usmevy a par slov ktore vieme nam uplne stacia. Ked pochvalime jedlo pani je velmi stastna.... s radostou sa s nami odfotia a my teda ideme.

Dievcina - Jin ide s nami, jej mama s kamoskami su par krokov popredu. Rychlo ich ale dobiehame. Ideme po betonovom chodniku pomedzi kukuricne a ine policka, casom ich vystrieda obycajny hlineny chodnicek a les.... dovidime tak na 20 metrov, vsade je hmla.... cestou nam mama Jin s kamoskami zaspieva cinsku pochodovu piesen, niekolko krat sa odfotime, az prideme na razcestie kde sa ony vydavaju doprava a my dolava. Samozrejme, nez sa definitivne rozlucime, este si spravime niekolko spolocnych fotiek :)

Nas plan je ist asi 6-hodinovy trek odtialto - vola sa to tu Jankou, k casti muru ktora sa vola Myutaniu. (Mapku cinskeho muru, pre predstavu, pripajam nizsie.) Vacsinu cesty stupame k vezickam a schadzame od veziciek zase nizsie, pripadne ideme kusok po takmer rovinke po hrebeni hor.... V tejto casti je mur uz dost rozpadnuty, obcas este su zachovane tehlove schody, niekedy cast schodov, niekedy uz po tehlach niet ani stopy a my ideme len po skalach nanosenych na kopu zlepenych akousi maltou, ktore tvoria kostru muru.... po nieco vyse dvoch hodinach zaciname obcas stretavat ludi, po troch hodinach prideme k obrovskym schodom, vraj je ich 38... zhora to vyzera desivo. Vlado ide na prieskum, vraj su pevne a zachovane, len dost strme.... zdola uz tak strasidelne nevyzeraju :)

Na o nieco kratsich, ale zato rozbitejsich schodoch stretneme starsich anglicky hovoriacich turistov so sprievodcom, pytame sa kolko to este bude trvat do Myutaniu, a ujo sprievodca povie, ze 5 hodin. Trochu sa nam to nezda, mali by sme uz predsa byt asi v polovici..... mozno tempom tych starsich turistov, vravime si :D.... ideme dalej az prideme k miestu, ktore je na dnesnej ceste najnizsim bodom. Je to tu preplnene ludmi - z tohoto miesta totiz vedie cesta dole do dedinky odkial sme prisli (kratsia, udolim). A toto je chvila, kedy sa zaciname citit ako celebrity. Niekolki ludia sa pytaju, ci sa s nami mozu odfotit, davaju sa s nami do reci... jeden z tych, ktori velmi dobre hovoria po anglicky, nam vysvetli, ze su dobrovolnici - prisli na mur zbierat odpadky. Iniciativne si aj my vypytame jednu z tasiek s logom ich organizacie, oftotime sa este, samozrejme, a pri luceni sa spytame, kolko to trva do Myutaniu. Vraj asi dve hodiny. Stastni, ze to sedi s nasimi vypoctami ideme dalej. Ani sprievodcom sa neda vzdy verit....

Pri vyslape k vezi z najnizsieho miesta muru stretavame dalsiu skupinku, predbiehame ich, no ked zacne prsat, obliekame prsiplaste s rozmyslame ci ist dalej alebo to otocit a zist do dedinky... dost sa nam nepaci predstava ist dole tym poslednym zrazom, bolo to dost strme a opacnym smerom to nebude velmi prijemne.... rozhodneme sa ist este kusok dalej a v nejakej vezicke si dat jedlo a pockat kym sa dazd umierni.... kym sa dohadujeme, skupinka nas predbehne.... casom sa ukaze, ze je to partia so sprievodcami a my sa, chtiac nechtiac, akosi prilepime k nim. Na narocnejsich miestach mame pocit, ze na nas aj zamerne cakaju ked sa niekde zdrzime fotenim hmly, na skalach nam sprievodcovia ochotne podaju ruku. Rozmyslame co si o nas asi tak myslia... a co si myslime my? Ze sice mame popis cesty, ale ze v hmle a dazdi by hladanie spravnej cesty nebolo prijemne.... ze sme velmi vdacni ze se na nich takto natrafili, ze su uzasni - ako vzdy posledny sprievodca caka kym aspon prvy z nas pride, ze je fajn vediet ktora cesta po skalach je lepsia, a ze dieru do ktorej mame vliezt na jednej z vezi, aby sme mohli pokracovat, by sme len tak nenasli. A ked si obcas nie sme isti, alebo sa bojime, vravime si zase, ze ked to daju ti ktorych sprevadzaju, tak my s prehladom :DD po necelych dvoch hodinach, aj s cakanim pri narocnejsich miestach, skutocne sme na konci narocnej casti a caka nas uz len mur-rovinka, ustiaci do opravenej casti Myutaniu.

Skupinka si tu dava jedlo a my tiez vybalime zbytok nasich zasob. Trochu sa porozpravame, pofotime, sprievodcom za pomoc chceme dat symbolickych par juanov, ale hrdo odmietnu..... namiesto toho este dostaneme keksiky..... spolocne s nimi sa teda vydame rovinkou a lucime sa az na prvej vezi Myutaniu. Medzitym dazd ustal, dokonca sa trochu dviha hmla a my konecne dovidime aspon o 2-3 veze dalej. Na toto sme sa tesili cely cas! Sme stastni a vdacni za tuto odmenu po celodennom slapani :) 

Inak je to na Myutaniu uz trochu nuda: schody hore, vezicka, rovinka, schody dole, rovinka, schody hore, vezicka...... teta s vlajkou, odfotime sa.... rovinka, schody hore.....

Boby sme tesne nestihli, pesi sa nam nechce, zhodnotime, ze si zasluzime oddych a ideme trapne lanovkou dole.... tam nas ohuri stavitelsky booom, vsetko sa preraba, polovica objektov sa rekonstuuje, ak pridete o rok, pravdepodobne tu najdete obrovsky Disneyland. Zarazi nas, ze su tu len dve restauracie a ze ani v jednej nikto nie je. Sme ale strasne hladni a tak potlacime pud sebazachovy a v jednej z nich si objedname jedlo. Chuti ok. (Na druhy den po castejsej navsteve hajzlika to ale olutujeme.) 

Pocas vecere si nas vyhliadne taxikar. Niekolko krat sa ho snazime poslat prec, nakoniec mu povieme, ze pocas vecere sa s nim fakt bavit nemienime. Zjednavame cenu, odmietame dat 50 juanov na osobu za to ze nas odvezie kratsi usek cesty nez sme isli vcera za 150 vsetci. Vraj je to ale daleko... kecy kecy.... chceme ist autobusom, no zda sa, ze autobusar listky nepredava, mali sme ich asi kupit v kase pri lanovke, ale ta uz je zavreta.... po dlhom zufalom dohadovani nakoniec zjedname cenu na 130 juanov a nasadame. Po par kilometroch zastavi a povie, ze mame presadnut do ineho auta - k jeho synovi, vraj cena ude rovnaka... Vymahac povodnej ciastky? :D Nechceme prestupit a tak nas nakoniec odvezie sam. Potom este dvojhodinova cesta z Pekingu do Pekingu.... na peknom chodnicku odstranujem uz uplne odlepene podrazky. Cely den boli nudzovo prilepene naplastami a ked uz bolo najhorsie, obviazane obvazom, aby drzali.... s hladkou "nadpodrazkou" by to po tych skalach nebolo nic moc.... Topanky zostanu v cinkom kosi. Do hostela, osprchovat sa a unaveni po particke Mathable spat......