Tak poeticke rano asi necakal nik, ale vzhladom na zvysok dna vyznieva spatne velmi vystizne. Vybrali sme sa totizto do Zakazaneho mesta (politicka korektnost si sice ziada nazyvat ho Palace Museum, ale snad mi to odpustite). Zakazane mesto je v Pekingu tak velky pojem a navstevuje ho tolko turistov, ze elektronickeho sprievodcu naucili aj Cesky a Slovensky. Vraj. Sprievodcov z masa a kosti je pred vstupom do mesta tolko, ze je obtiazne vyhybat sa ocnemu kontaktu a zaroven nevrazat do ludi. Su ako osy a maju skvely nos na slabost. Na nas vsak este nedorastli. Rada na listky, rada na vstup, detektor kovov a skener batoziny, rada na elektronickeho sprievodcu (ked uz, tak uz) a razom nas vita rodnou recou blikajuca mapka mesta so sluchatkami. Nechavame si vsetky zaujimavosti o vstupnej brane tlmocit Martinou, pretoze kym by sme si to vypoculi styri krat, zmeskame veceru. Na nadvori za vstupnou branou sa snazim iniciativne Martinu vystriedat a okrem toho, ze vlastnym zavinenim zacina sprievodca hovorit po Portugalsky, stale opisuje vstupnu branu. Obohrata platna. Pavilon kaligrafie je zatvoreny a tak sa kochame vysokymi murmi, mnozstvom volneho miesta, mostikmi ponad kanaliky stojacej vody. Architektura vskutku pozoruhodna. Nevieme sa dockat jednotlivych chramov a mnozstva honosneho zariadenia.
Nasledujuce nadvorie sa napadne podoba na to predosle. Sprievodca nam uz opat rozprava nieco v zrozumitelnom jazyku, ale stale je iba pri vstupnej brane. Zaciname byt podozieravi. Vsimame si mnozstvo ludi pred otvorenymi dverami chramu na protilahlom konci nadvoria, po drevom zakrytych schodoch k nemu prudi nekonecna masa turistov (prevazne domacich). Pochopitelne nas zaujima, co sa skryva vnutri. Odpoved je znacne zarazajuca: takmer nic. V obrovskej miestnosti dokonca nie je ani svetlo, z pritmia vystupuje okrem znacne svojskeho ochrankara v strede stojaci tron. Priznavam, ako trony uz zvyknu je znacne posobivy, znacne prezdobeny, ale prazdny. Dokonca sa neunuvali nan usadit nejaku figurinu v cisarskom obleceni, skratka cosi tomu chyba. Dalsi sok: mnozstvo turistov prudi popred otvorene dvere takou rychlostou, ze sa ani nestihnu zastavit. Kazdy z nich akurat mobilom alebo fotacikom odfoti tmavu miestnost ponad hlavy tych viac vpredu a pokracuje dalej. V takom prostredi sa neda rozumne pracovat. Usadzame sa teda na nedaleky schodik a zatial co Martina ide vyreklamovat zaseknuteho sprievodcu, s Miskou a Honzom hrame novu hru. Pretoze Zakazane mesto u nas nevyhrava ako muzeum cias davnych, posluzi ako muzeum sucastnosti. Sledujeme ludi naokolo a ak sa podari, snazime sa zaznamenat ich prapodivne pohyby, grimasy alebo cokolvek ine. Sami sme tercom mnohych paparazzov, takze si kludne mozme dovolit fotit ich.
Intermezzo. Na Cinskom mure sme sa fotili s kadekym. Zvacsa islo o ludi, ktori sa nam nahodne prihovorili, pripadne my im, a po par vetach nas poziadali o spolocnu fotku. V Zakazanom meste si uz fotia iba nas, ziadne spolocne fotky sa nekonaju. Niekolko menej sikovnych stastlivcov si vsimame, pretoze nas fotia fakt okatym sposobom, ini su sikovnejsi. Drobne pozastavenie: co s tymi fotkami robia? Myslite si, ze kazdy Cinan ma doma popri albume rodiny a dovoleniek jeden album specialne pre turistov zo zapadu? Ak ano, aj si nas vymienaju tak, ako sme si my kedysi vymienali karticky hokejistov?
Napriek tomu, ze sme si pozreli dve nadvoria a jednu zvonku dokonale vyzdobenu za to zvnutra prevazne prazdnu prijimaciu sien, trvalo nam to dlho. Nasledujuce nadvoria a chramy sa podobali ako vajce vajcu, teda az na detaily. Druhy chram mal namiesto tronu vystaveny gauc (az raz budem mat gauc, tiez ho budem ochotne vystavovat a vyberat za to vstupne), v tretom bol tron a zrkadlo, vo stvrtom uz ani neviem, ale znechuteny prudenim ludi som sa coraz dlhsie zdrziaval pri dverach a sledoval detialy. Stvrty chram mal krajsi strop ako treti, ale schody v tvare vyssie spominanych mostikov pod tronom v tretom stali za to. Popri tom sa s Martinou pozastavujeme pri partii dobovo vyobliekanych ludi, ktori sa ochotne fotia s turistami. Za toto si u nas zasluzili male bezvyznamne plus. Miska s Honzom sa zatial dozvedaju, ze rohy kazdej strechy zdobi neparny pocet malickych sosiek, z ktorych je jedna vzdy jazdec na nejakom neidentifikovatelnom tvorovi a nejake dalsie neidentifikovatelne zvieratka. Mame radost, ze sme sa napriek nefungujucemu sprievodcovi nieco dozvedeli.
Ozyva sa hlad, no odhodlani dat 'muzeu' este jednu sancu prechadzame cez brany z ovcej vlny (vid Miskine fotky) do (nie velmi) uzkych uliciek Zakazaneho mesta prezriet si par dalsich salonikov s mimoriadne gycovymi nazvami. Popri Palaci nebeskej cistoty a Sieni najvyssej harmonie ide skor o proste konstatovanie ako kritiku. Saloniky ci saly sa uz sice trochu viac podobaju na muzeum, ale nanestastie pre Zakazane mesto, je to prilis neskoro na udobrenie si narocnejsej klientely. Cestou cez podivuhodnu zahradu plnu oddychujucich domorodcov opustame Zakazane mesto vstriec krdlu hladnych vodicov riksi. Poznamka k Zakazanemu mestu: interier Zakazaneho mesta je vraj k videniu na Taiwane. Mimochodom, za pokazeneho sprievodcu nam az prekvapivo ochotne vratili peniaze, zeby mavali poruchy castejsie?
Vodici riksi su neuveritelne dotieravi a nechcu si dat vysvetlit, ze ziadna dohoda nebude pokial nevyskrtnu jednu nulu. Ideme radsej peso. Teda povodny plan bol ist autobusom, ale navrh nastupit na autobus iduci priblizne spravnym smerom sa neprechadza. Chodenie peso ma v centre Pekingu jednu obrovsku vyhodu. Peso sa clovek moze prejst cez stare stvrte nizkych domcekov poprepletanych uzkymi ulickami (tzv. Hútòng, 胡同). Su to nadherne stvrte, ktore vyrastli pozdlz niekdajsich mestskych murov. Bolo by scestne tvrdit, ze sa v nich zastavil cas, pretoze asfalt aj elektrika si svoju cestu ku kazdemu domceku nasla, predsa len sa v nich odohrava iny zivot ako povedzme v okoli zeleznicnej stanice. Na zaciatku jednej takejto stvrte vidime dvoch panov hrat (cinsky) sach, za rohom nejaka partia oddychuje v tieni. Celkovo nadobudam dojem, ze tieto ulicky nie su uplne verejnym priestranstvom. Vidime niekolko ludi na ulici pracovat. Su priam sucastou ich domov a my, partia turistov zo zapadu, sa ich domovmi prechadzame a fotime si ich pri praci. Dotyka sa nas jednoduchost ich kazdodenneho zivota - dotyka sa nas ich chudoba.
Pri pecenej kacici s vyhladom na trochu gycove jazierko urcene pravdepodobne ako oddychova zona v strede rusneho mesta temu postupne opustame a spekulujeme, co dalej. Do odchodu na letisko zostava niekolko hodin, chceme nakupit caj a palicky. Zoznam roznych cajov s ekvivalentami v zjednodusenej cinstine nam ohromne pomohol, nakolko obchodik bol znacne zamerany na domacich spotrebitelov. Komunikujeme ako pride, nastastie nie je problem s interpretaciou hmotnosti v gramoch. Co nadoba caju, to jedinecna vona, skratka zazitok. Aj cajovy porcelan vystaveny na polickach si zasluzi trochu pozornosti, neodolatelne. Vyberam si jednu malicku sadu, prislusne balenie prekonava vsetky moje ocakavania. Na pat kuskov porcelanu je skratka privelke, ako sa taka ozruta zmesti do lietadla?
Kym sme si vyberali cajiky a nechavali si ich balit (mimochodom, balenie caju tiez treba vidiet) spustil sa vonku dazd. Lejak. Prietrz mracien. Jednoducho zrazu bolo vsade par cisel vody, podobne ako ked napadne sneh. Akurat voda na rozdiel od snehu odteka do velkoryso dimenzovanej kanalizacie. To akoze ideme utopit vsetok prave nakupeny caj? Do obchodu vchadza parik zjavne skryvajuci sa pred dazdom a objednava si zmrzlinu. Cajovu zmrzlinu. Skvely napad nie? Tak si kratime chvilu cajovou zmrzlinou aj my. V zapati prichadza zo skladu pani domaca so styrma dazdnikmi. Fantazia, nezmokneme! Nadsenie vydrzi presne sest a pol sekundy po podakovani sa a namiesto sebavedomej prechadzky do nedalekej ulicky so suvenirmi koncime v susednej restauracii na caj a co-to pod zub. Nie sme prvi, niekolko stolov okupuju jemne premoknuti ludia, stylovo oblecene deti pri vedlajsom stole uz nedokazu dlhsie sediet, zrejme tiez vyckavaju az dazd polavi. Nasa pozornost prechadza od ludi k rybam v akvariu. Niekolko z nich totizto netusi, kde je sever a plavaju hore bruchom. Po blizsom preskumani zistujeme, ze tych niekolko v skutocnosti tvori vacsinu. Aky asi bol osud tych, co lezia na tanieroch pri akvariach? Radsej sa zabavame s otacajucou sa sklenenou platnou v strede stola a posuvame si caj a jedlo z jedneho konca na druhy. Casnicka nasu dobru naladu ocividne ocenuje, zabava sa s nami.
Akonahle zacal daz polavovat (alebo nam iba dosla trpezlivost?) vyrazili sme vyzbrojeni dazdnikmi do suvenirovej ulicky. Plni entuziazmu zistujeme, ze pravdepodobne nie sme cielova skupina miestnych obchodnikov, vacsinu suvenirov povazujeme za serepeticky a haraburdy. Na zelene ciapky s cervenymi hviezdami a roznymi podobiznami velkeho predsedu sme este nedorastli. V niekolkych obchodikoch maju palicky a pohladnice, ale okrem ciastocneho nedocenenia umeleckeho spracovania narazame na nezaujem predavajucich. Pravdepodobne sa predstieranym nezaujmom brania zjednavaniu. O cosi neskor sa s Miskou vsak opatrne zhodujeme, ze az tak velmi ho nepredstieraju. Skor nez sa nam podari vybrat vhodne palicky, dokonca sme sa pre ne museli na zaver vratit, vsima si Miska jedny bielo-modre saty (urcite sa jej na ne spytajte). Honza sa v tomto okamihu dokonale ujal ulohy mierne podrazdeneho a satami nanajvys neosloveneho manzela, hoci jej, zdrzanlivo povedane, celkom sedia. Musim sa priznat, skocil som mu na to aj ja, o predavacke nehovoriac. Jeden potmehutsky usmev si dovolil az pri vychadzani z obchodiku. Vyslo to.
Cestou spat uz neprsalo vobec a tak sme si uzivali vecernu atmosferu a trochu cerstveho vzduchu s vonou dazda. Dievcina na recepcii nam zavolala taxik, rozlucili sme sa a cesta spat mohla zacat. Teda mohla zacat az po piatich kontrolach a check-ine. Este sme cestou stretli jeden taky obchod, v ktorom nas kvoli mnozstvu plysovych pand a roznych cierno-bielych doplnkoch upozornili na zakaz fotenia, ale to uz bolo po polnoci miestneho casu.
Žádné komentáře:
Okomentovat