Budime sa asi o siedmej. V jurte je kosa, drevo davno dohorelo, sklamani zistujeme ze nase usilie priniest hrubsi klat, ktory by vydrzal horiet dlhsie bolo uuuplne zbytocne - piecka ma zly tah, ohen vyhasol davno predtym nez drevo zhorelo......Plan vybehnut si na kopec a pozriet sa na vychod slnka ztroskotal. Vlado vravi, ze vraj zazvonil budik ale on zhodnotil ze je prilis skoro vstavat a tak radsej spal dalej..... este skoro hodinu sa vyhrabavame z postele. Hlavne my damy. Chalanov zenie hlad. Na ranajky mame volske oci (tentokrat obycajne vajickove), rusky lekvar a turecku cokoladu. Este rychla hygiena, ale uz je nacase vyrazit. Caka nas bohaty program, aj ked si niesme uplne isti aky -tazky dohovor.... :D rozmyslame o zivote tu v tejto dedinke, kde je par domov, kravy a psi..... nasa teta trosku hovori po anglicky, jej kamoska zase po rusky a tak sa utrzkovito dozvedame, ze trosku cestovali, do Irkutsku, Pekingu, jednu zimu vraj bola jedna z nich v Europe. Zimu - lebo vtedy nemaju turistov. Deti chodia do skoly do susednej, vacsej dediny. Ked su vacsie caka ich intrak.... a co hory? Chodia po tych horach ktore maju hned nad domom? V zime. A inak? Co robia mimo sezonu? Chodia sem-tam......
Po ranajkach sa lucime s druhou pani, trosku lutujeme, je zhovorcivejsia :) cakaju nas kone. Pre Martinu higlight vyletu, my ostatni mame neurcite ocakavania a ja dost zmiesane pocity. Ti co ma poznate urcite chapete, kolko to chcelo odhodlania :D ja a Honza dostavame dvoch mongolskych konikov - malych chlpatych s krivymi nohami, Martinin a Vladov su o nieco vacsi. Nasa snaha dohodnut sa s prevadzkovatelmi tejto atrakcie - mne by stacilo 10 minut, Martina by zostala aj 2 hodiny - sa stretava s totalnym nepochopenim, budeme tam vsetci hodinu a basta. Vysadneme na kone a ide sa. Privilegovanemu Honzovi sa dostanu aj instrukcie: "posunok znazornujuci potiahnutie uzdy, ze vraj stop". Tym skolenie konci. Devy co nam priviedli kone odchadzaju a zostane s nami len chlapik na koni plieskajuci lanom, vydavajuci niekolko podivnych zvukov, ktorymi dava konom pokyny. Snazime sa tieto zvuky napodobnit, ale zda sa, ze nemame spravny prizvuk. Navyse moj kon je totalny deges, zasadne chodi inokade nez vsetci ostatni, rad ma vodi popod stromy, ignoruje moje snahy tahanim uzdy na niektoru stranu zabocit a s pozitkom hryzie ostatne kone. Ideme krasnou krajinou, prebrodime rieku, hodnotime to tak, ze by to bolo naozaj skvelee, keby sme vedeli ako sa to robi :D zial zda sa, ze jediny koho kone posluchaju je nas spevadzajuci ujo, a aj to len ked je dostatocne blizko. Martine sa podari jej kona trosku popohnat, ale za cenu obrovskych modrin na nohach (vlastnych).
Dalsia zastavka? Dzingis Chaan!! Presnejsie, jeho ozrutna socha. Je vacsia ako v Jezis v Riu, ale o 6 metrov mensia nez socha slobody. Mali ten cip na capici spravit este o par metrov dlhsi.... okrem najvacsieho Dzingis Chaana vidime aj najvacsiu cizmu, vazi zopar ton, je vysoka 9 metrov. Mongoli su velmi hrdi na dvestorocne obdobie slavy a moci, ktoru, ako sa dozvedame, si udrzali najma vdaka svojim diplomatickym schopnostiam. Otazka je, co sa rozumie pod slovom diplomacia. Ale vraj Dzingis Chaan zaviedol nieco ako diplomaticku imunitu :o kazdopadne na tomto mieste ma vyrast nieco ako Dzingis Chaan -Land, obrovsky zabavnoturisticky park. Plany vyzeraju velkolepo, ale vraj zalezi od penazi....
Po prehliadke muzea pod sochou a vyslape na konsku hlavu nas teta vezme na obed do miestneho fastfoodu. Fastfoody tu su hned pri ceste: rad viac nez desiatich jurt, pred ktorymi je sa pod malou strieskou krci stol a lavice a stolicky. Teta zisti co kde varia a nakoniec pri jednom stole zakotvime. Sadame si k stolu a ja sa snazim zistit co budeme jest. Vraj maso a polievku. Haha. Zaciname masovymi plackami - su fakt dobre, len skoda ze s masom :D potom pride misa s dvomi zemiakmi, jednou mrkvou, par kolieskami uhorky a 4 kusmi masa. Kazdy bojujeme s masom ako vieme- nozom, zubami, rukami... a dohadujeme sa o par kuskov zeleniny. Polievka je akysi vyvar s masom, rezancami a sadlom. Je dost stiplava a tak celkom chutna. Este jedna varka placiek, caj s bielou penou navrchu, pre istotu to zapijeme Dzingis Chaan vodkou ktoru nosime so sebou a ide sa dalej....
Cestou stretavame stahujucich sa pastierov zenucich stado, neskor male dievcatko s tavami. Hyperturisticky den zavrsime navstevou pamatnika 1945..... je z neho uzasny vyhlad na cely Ulaan Baatar, hlavne na jeho rozrastajucu sa cast. Prestavujem si, ze takto nejako vyzerala budovstelska era u nas, len architektura je trosku ina.... inak stret dvoch uplne odlisnych svetov, presklene moderne budovy a rovno pred nimi jurty a drevene chatrce....
Cakanie v nekonecnej zapche nas prestane bavit a tak sa nechame vyhodit v centre. Caka nas obligatny nakup na prezitie vo vlaku. V hosteli sprcha - hura, este tecie tepla, heroicky vykon z predosleho umyvania vlasov ladovou vodou by som uz asi nezopakovala.... Honza v hosteli objavi slovensku znamku - pozdrav od byvalych hosti? ... po sprche sa zbezne zbalime a ideme na veceru. Vsetci sa tesime na salat, len Vladovi sa stale mali. V Mongolsku a nedat si maso? Uzivame si prijemnu obsluhu a dobre jedlo.... minieme poslesne Mongolske susne a ideme do hostela....... tymto sa to uz skoro konci..... 3 dni v Mongolsku sa nedaju nazvat navstevou. Prisli sme, videli sme, no vsetci sa zhodujeme na tom, ze to bol len predkrm.... chcelo by to hlavny chod:) prist len sem, prist na dlhsie, ist dalej od Ulaan Baataru. Vyhnut sa davom turistov, dostat sa tam kde ziju naozajstni ludia, pochodit po kopcoch, ist na pust.... a hlavne, stihnut to skor, nez sa cela krajina zmeni na obrovsky Disneyland.
Po ranajkach sa lucime s druhou pani, trosku lutujeme, je zhovorcivejsia :) cakaju nas kone. Pre Martinu higlight vyletu, my ostatni mame neurcite ocakavania a ja dost zmiesane pocity. Ti co ma poznate urcite chapete, kolko to chcelo odhodlania :D ja a Honza dostavame dvoch mongolskych konikov - malych chlpatych s krivymi nohami, Martinin a Vladov su o nieco vacsi. Nasa snaha dohodnut sa s prevadzkovatelmi tejto atrakcie - mne by stacilo 10 minut, Martina by zostala aj 2 hodiny - sa stretava s totalnym nepochopenim, budeme tam vsetci hodinu a basta. Vysadneme na kone a ide sa. Privilegovanemu Honzovi sa dostanu aj instrukcie: "posunok znazornujuci potiahnutie uzdy, ze vraj stop". Tym skolenie konci. Devy co nam priviedli kone odchadzaju a zostane s nami len chlapik na koni plieskajuci lanom, vydavajuci niekolko podivnych zvukov, ktorymi dava konom pokyny. Snazime sa tieto zvuky napodobnit, ale zda sa, ze nemame spravny prizvuk. Navyse moj kon je totalny deges, zasadne chodi inokade nez vsetci ostatni, rad ma vodi popod stromy, ignoruje moje snahy tahanim uzdy na niektoru stranu zabocit a s pozitkom hryzie ostatne kone. Ideme krasnou krajinou, prebrodime rieku, hodnotime to tak, ze by to bolo naozaj skvelee, keby sme vedeli ako sa to robi :D zial zda sa, ze jediny koho kone posluchaju je nas spevadzajuci ujo, a aj to len ked je dostatocne blizko. Martine sa podari jej kona trosku popohnat, ale za cenu obrovskych modrin na nohach (vlastnych).
Dalsia zastavka? Dzingis Chaan!! Presnejsie, jeho ozrutna socha. Je vacsia ako v Jezis v Riu, ale o 6 metrov mensia nez socha slobody. Mali ten cip na capici spravit este o par metrov dlhsi.... okrem najvacsieho Dzingis Chaana vidime aj najvacsiu cizmu, vazi zopar ton, je vysoka 9 metrov. Mongoli su velmi hrdi na dvestorocne obdobie slavy a moci, ktoru, ako sa dozvedame, si udrzali najma vdaka svojim diplomatickym schopnostiam. Otazka je, co sa rozumie pod slovom diplomacia. Ale vraj Dzingis Chaan zaviedol nieco ako diplomaticku imunitu :o kazdopadne na tomto mieste ma vyrast nieco ako Dzingis Chaan -Land, obrovsky zabavnoturisticky park. Plany vyzeraju velkolepo, ale vraj zalezi od penazi....
Po prehliadke muzea pod sochou a vyslape na konsku hlavu nas teta vezme na obed do miestneho fastfoodu. Fastfoody tu su hned pri ceste: rad viac nez desiatich jurt, pred ktorymi je sa pod malou strieskou krci stol a lavice a stolicky. Teta zisti co kde varia a nakoniec pri jednom stole zakotvime. Sadame si k stolu a ja sa snazim zistit co budeme jest. Vraj maso a polievku. Haha. Zaciname masovymi plackami - su fakt dobre, len skoda ze s masom :D potom pride misa s dvomi zemiakmi, jednou mrkvou, par kolieskami uhorky a 4 kusmi masa. Kazdy bojujeme s masom ako vieme- nozom, zubami, rukami... a dohadujeme sa o par kuskov zeleniny. Polievka je akysi vyvar s masom, rezancami a sadlom. Je dost stiplava a tak celkom chutna. Este jedna varka placiek, caj s bielou penou navrchu, pre istotu to zapijeme Dzingis Chaan vodkou ktoru nosime so sebou a ide sa dalej....
Cestou stretavame stahujucich sa pastierov zenucich stado, neskor male dievcatko s tavami. Hyperturisticky den zavrsime navstevou pamatnika 1945..... je z neho uzasny vyhlad na cely Ulaan Baatar, hlavne na jeho rozrastajucu sa cast. Prestavujem si, ze takto nejako vyzerala budovstelska era u nas, len architektura je trosku ina.... inak stret dvoch uplne odlisnych svetov, presklene moderne budovy a rovno pred nimi jurty a drevene chatrce....
Cakanie v nekonecnej zapche nas prestane bavit a tak sa nechame vyhodit v centre. Caka nas obligatny nakup na prezitie vo vlaku. V hosteli sprcha - hura, este tecie tepla, heroicky vykon z predosleho umyvania vlasov ladovou vodou by som uz asi nezopakovala.... Honza v hosteli objavi slovensku znamku - pozdrav od byvalych hosti? ... po sprche sa zbezne zbalime a ideme na veceru. Vsetci sa tesime na salat, len Vladovi sa stale mali. V Mongolsku a nedat si maso? Uzivame si prijemnu obsluhu a dobre jedlo.... minieme poslesne Mongolske susne a ideme do hostela....... tymto sa to uz skoro konci..... 3 dni v Mongolsku sa nedaju nazvat navstevou. Prisli sme, videli sme, no vsetci sa zhodujeme na tom, ze to bol len predkrm.... chcelo by to hlavny chod:) prist len sem, prist na dlhsie, ist dalej od Ulaan Baataru. Vyhnut sa davom turistov, dostat sa tam kde ziju naozajstni ludia, pochodit po kopcoch, ist na pust.... a hlavne, stihnut to skor, nez sa cela krajina zmeni na obrovsky Disneyland.
ťavy... :-() Mongolsko
OdpovědětVymazat