Den osemnasty zacal velmi neromanticky. K zvoniacemu budiku sa nik nehlasil a hoci sme boli relativne rychlo pri zmysloch, zima v jurte nas nemotivovala k zvycajnym heroickym vykonom. Pan sediaci na gauci vo vstupnej hale nas odviezol na okraj mesta, kde nas cakala nasa sprievodkyna. Do otvorenia supermarketu, pred ktorym sme si prestupili z bieleho Priusu do bezoveho CR-V, zostavalo par minut a nasa pani nam oznamila, ze este potrebuje nakupit. Ako sa ukazalo neskor, islo o proviant pre nas.
Po neurcitom mnozstve casu straveneho na rozbitych cestach, vacsinu z coho som nanestastie pre nas pribeh vdacne prespal, nasa sprievodkyna odbocila na novu asfaltku a na vrchole kopca so slovami, ze pred nami lezi narodny park, zaparkovala vedla dvoch suvenirovych jurt. Vyzeralo, ze sme v to rano prvi.
Na tomto mieste sa ziada jedno vysvetlenie. Z niektorych fotiek je zrejme, ze som sedel vlavo vpredu a to nie v uplne bdelom stave (v hlbokom spanku). Neslo z mojej strany o prejav lahkovaznosti, ale v tychto koncinach o celkom beznu vec. Podobne ako na Sibiri (vid fotky z Novosibirsku), ani tu nezalezi na umiestneni volantu, nuz a ked chcu mat Japonci spolujazdcov vlavo...
Po spominanej suvenirovej zastavke nasledovali dalsie kratke zastavenia, ktorych jedinym ucelom bolo odfotit seba/rieku/kamen/jaky/a pod. Zacinali sme sa obavat, ze nas prvy organizovany vylet skonci ako navsteva zabavneho parku, co same osebe nie je potesujuce, navyse my sme sa tesili na nejaku mongolsku divocinu.
Pod skalou v tvare korytnacky, ktora sa na korytnacku podobala iba minimalne, nas zarazilo mnozstvo odpadkov. Videli sme uz sice slusne mnozstvo uz z vlaku, ale toto ma byt narodny park..! Navyse Mongoli vzdy zili v sulade a prirodou, o necitlivych zasahoch nepadlo ani slovo. Zaskoceni novymi poznatkami nas zaujal kamen v tvare kamena, ktoreho povrch bol natolko popraskany, ze by sa dal z velkej vacsiny vyuzit na lezenie. Na odvratenej strane kamena v tvare kamena viedol chodnik do vysekanej uziny, ktorou sme za nasou sprievodkynou v sustiakovej suprave presli k malickej diere.
Cesta zjavne neviedla nikam, ale teta sa netvarila, ze jej to prekaza. Nejakym zazrakom sa cez dieru prepchala a naznacila nam, ze mame nasledovat. Diera viedla na malu plosinku priblizne v miestach, kde by mala korytnacka krk, keby vyzerala ako tento kamen. Uctihodny vykon nasej sprievodkyne.
Posledna zastavka pred obedom sa priblizne volala klastor spievajuceho slona. Nieco so slonom v kazdom pripade. A nie je to celkom klastor, pretoze podla slov sprievodkyne inej skupinky turistov, ktora mimochodom hovorila nadhernou nemcinou, sa v tomto nie-celkom-klastore schadzaju mnisi iba prilezitostne. Pre nas to znamenalo, ze po schodoch lemovanych tabulami s mudrostami vazenych myslitelov nam bolo umoznene sa po chrame nielen prejst (v smere slnka), ale dokonca fotografovat. Aj s bleskom.
Okrem farebneho zdobenia, sochach a obrazoch roznych bozstiev, obetach a dalsich klasickych prvkoch budhistickych chramov, sedel v pravom rohu chlap znamy pod meno Velky Bakula. Alebo je to spravne Velka Bakula? Vela Bakula znie ako Tupa Sekera, kat zo Spanielskej cizmy L+S. Zostanme pri prvej moznosti. Zdobenie zvonku bolo podobne farebne, pan s klucami od chramu nas upozornil na niekolko zvieratiek vyrezanych v ozdobach tramov. Cestou dole bolo volne koleso stastia, ktoreho zatocenim clovek zisti, ktora prastara mudrost mu patri. Honza si vytocil nejaku mudrost, kvoli ktore by sa mal vracat z polovicky kopca naspat hore, Miske radi koleso stastia uctievat niekoho, koho meno sa neda bez operacie dolnej celuste vyslovit a mne radi, aby som sa spraval slusne, pokym nie som stary a senilny.
O pol hodin natriasania, konikov a kamenov v tvare kamenov sme dorazili na miesto. Dedinka v udoli pozostavajuca z dvadsat domov, styridsat psov a velmi vela hospodarskych zvierat. Tri blatom pokryte cesty a vysoke drevene ploty. Klasicky pripad pre metodu pridem, pozriem, odidem. Alebo asi ani nie. Celkom urcite nie. Dedinka v udoli sa stala na zvysok dna nasim domovom a napriek zdanlivej nezaujimavosti bol pobyt v dedinke jednym z vrcholov nasej cesty.
Za vysokou branou, ktoru nas, ako Honza spravne pochopil, teta poprosila otvorit, sa skryval murovany domcek a tri jurty. V porovnani s nasou predchadzajucou jurtou bola cislo 2 taka domackejsia, priestrannejsia, lepsie zariadena (piecka, stol, stolicky), akurat jej naspodu chybalo tak dvadsat cisel vonkajsej plachty a.k.a. steny. Nevadi, teta s kamaratkou pripravuju obed!
Domace pozy so zeleninou, fantazia, tych sa neda zjest privela. Tak dobre nas uz dlho nenakrmili. Navyse sme sa popri obede celkom obstojne rusko-anglicky porozpravali. Do vcere casu dost, kopce za domom volaju. Teda ako koho, Martina s Honzom chcu ist pozriet jaky a zohnat airag/koumiss na dolny koniec, zatial co s Miskou vyberame vhodny kopec, z ktoreho bude dobry vyhlad na cele udolie. Optimisti. Udolie je prilis dlhe. Cestou hore miname stado oviec a koz, ovce sa drzia na menej strmych castiach kopca, kozy naopak vyhladavaju co najstrmsie. Jedno male kozla sa vystveralo na kamen a kym na nas padal jemny dazd, malô spekulovalo, ako zliezt. Elegantne riesenie to zrovna nebolo, ale uz par krokov vyssie sme uz vydeli dva take drobce stat na inom kameni.
Minali sme jeden kamenisty kopcek za druhym az na hreben oddelujuci nase udolie od susedneho. Cestou bolo par pokusov hadzat si tanier, ale na rovine to ide o cosi lepsie. Nahodne pozorovanie cislo 638: v tejto casti krajiny rastu stromy iba na severnych stranach. Zeby fukal z juhu suchy vietor? Les vyzeral byt par mesiacov po poziari, co nam pripomenulo povodny plan zobrat cestou trochu dreva do piecky, hoci to nebolo nutne. Boli sme vsak prilis ambiciozni a vacsia cast toho stromceka zostala na pol ceste. Bol prilis tazky a blbo sa vliekol po kamenoch. Cestou sme stretli este jedno zmiesane stado, kde kozy mali rohy nafarbene namodro (zabavka na dlhe zimne vecery?) a ovce vyzerali byt tiez od cohosi modreho. Po kratkej zastavke pri stade jakov na hornom konci dediny Miska hrdinsky dotrepala vrcholec nasho ulovku k jurte. V noci nas prijemne hrial, hoci v nasej nepritomnosti sme fasovali drevo na cely tyzden.
Vecera s debatou, vecerna prechadzka a paradny den bol za nami. Taky fajn oddychovy, ked nas ziaden domaci neposlal na nespravny autobus a ziadne otvaracie hodiny nas nenutili ponahlat sa. Dedinka v udoli, mame ta radi, aj napriek stekajucim psom a blate na topankach. Bolo to blato.
Žádné komentáře:
Okomentovat